štvrtok 20. októbra 2016

V jednoduchosti je krása

Minulý utorok nás, mladých architektov, zaniesli potulky po Prahe do na prvý pohľad nenápadnej, no o to zaujímavejšej vily. Projektoval ju pre seba a svoju rodinu Otto Rothmayer (1892-1966), žiak a spolupracovník Jože Plečnika.

Na vile sa odrazila Rothmayerova minulosť a zázemie. Hlavnú inšpiráciu našiel v slovinskej Vile Stadion, ktorú spoznal pri návšteve Plečnika v jeho rodnej Ľubľane. Stredomorský charakter stavby nachádzame v detailoch, svetlých farbách a vo vzdušnosti inak malých miestností. V čase postavenia stála vila osamotená na vŕšku s výhľadom na Prahu a pripomínala tak kapitánsky mostík lode.

Pôvodný vzhľad okolia vily v 20. rokoch minulého storočia /zdroj: Muzeum hlavního města Prahy

Prostému interiéru dominujú prírodné materiály, predovšetkým drevo. Rothmayer pochádzajúci z tesárskej rodiny vyrobil a navrhol mnohé kusy nábytku sám. Veľmi zaujímavým riešením úložných priestorov je rozšírenie parapet okien v podobe skríň a políc. Vila bola zároveň jedným z prvých „inteligentných“ domov v Československu – špeciálne senzory upozornili domácich na príchod hostí alebo na potrebu utrieť mláku na podlahe. Jedna miestnosť je zároveň vybavená po domácky skonštruovaným stereo systémom reproduktorov. Čerešničkou na torte sú stropné svietidlá pôvodne navrhnuté pre Pražský hrad od Jože Plečníka. Interiér je krásnou fúziou moderného bývania a návratu k ľudovým koreňom.

Dominantou izby Boženy Rothmayerovej (Ottovej manželky) bol drevený obklad nad posteľou
Špeciálne designované okná / Svietidlo od Plečnika

Čo sa samotnej kompozície týka, stavba je osovo súmerná s dominantným schodiskom vo valcovej vežičke. Je trojpodlažná, na každom podlaží sa nachádzajú dve miestnosti zhruba rovnakých rozmerov 5,5 x 4 metre. Stavbu obklopuje stará záhrada plná dômyselných detailov a umeleckých diel.


Rothmayerovu vilu stojí za to vidieť, preto si jej návštevu pri najbližšej ceste do Prahy zaraďte do programu. Nebudete ľutovať. ;) 

nedeľa 16. októbra 2016

Rytmus náš každodenný

Rytmus nás obklopuje vždy a všade bez toho, aby sme si to uvedomovali. Napríklad striedanie dňa a noci, hudba, či rytmus našej reči. Pravidelné opakovanie istých prvkov dodáva celku harmóniu. Upokojuje človeka, lebo pri rytme dokáže predpokladať, čo nasleduje ďalej. A rovnako to platí aj v architektúre.

Pozrime sa na nasledujúce kompozície rytmov. Tá prvá, statická a priamočiara je najjednoduchším rytmom. Rovnaké obdĺžniky sa opakujú v rovnakých intervaloch a tvoria tak rad. Modifikáciou tejto kompozície získame zvyšné dva rytmy (2,3), ktoré už majú istú dynamiku a vyvolávajú rozdielne emócie.




Poďme sa ešte viac pohrať s obdĺžnikmi. Rytmus môžeme vytvoriť aj zmenou farby (4), či  orezaním modulového tvaru (5). A takto som sa úpravami môže človek dopracovať napríklad k poslednému rytmu (6).



Rytmus má úžasnú vlastnosť – vie pracovať aj s ostatnými kompozičnými postupmi. Vieme ním vytvoriť súmernosť, statiku, dynamiku, ba aj kontrast. Je najlepším priateľom umelca. Nechajte sa preto inšpirovať rytmom všedných dní a vnímajte túto harmóniu života.

nedeľa 9. októbra 2016

Tajomstvá kompozície

Rozmýšľali ste už niekedy nad tým, prečo je to okno práve na tom mieste, alebo prečo má ten stĺp takú výšku a hentakú šírku? Myslíte si, že fasády stavieb sú len náhodou zmesou prvkov, ktoré sú tam umiestnené len aby plnili svoj účel? Tak jednoduché to nie je. 

Budovy vo svojej kompozícii skrývajú prepracovaný systém. Má v nás navodiť dojem harmónie a uistiť nás, že všetko v tej budove funguje správne. Takto stavali ľudia už v staroveku. Pozrime sa napríklad na priečelie Hérinho chrámu v starovekom gréckom meste Paestum. Tento chrám bol postavený niekedy medzi rokmi 450 až 400 pred n. l. v dórskom štýle. Základom kompozície väčšiny stavieb je modul - základná jednotka veľkosti, ktorý prepojí jednotlivé časti stavby. V prípade tohto chrámu je modulom šírka stĺpu pri pätke (M). S týmto rozmerom sa tu stretneme všade. Neudáva len celkovú šírku a výšku chrámu, ale napríklad aj výšku schodiska (A) a šírku okrasných ríms (B). Ďalším dôležitým prvkom je rovnaký pomer jednotlivých častí. Pri tomto chráme ide o pomer 3:2, v ktorom sú nielen celkové šírka a výška chrámu, ale aj šírka stĺpu pri pätke a pri hlavici a iné. 

Hérin chrám v Paeste s vyznačeným modulom a proporciami

A tie isté zákonitosti vieme nájsť aj na budove z modernej doby. Pozrime sa napríklad na menšie, severné krídlo budovy Centrotexu  z roku 1969 na Pankráci, ktorú navhol český architekt Zdeněk Plesník. Jeho základom je kváder, fasádu ktorého tvoria okná rôznych veľkostí vytvárajúce zaujímavý raster. Tento kváder stojí na jednoduchých stĺpoch na prízemní a na štvrtom poschodí ho obopína "ochodza" s premostením na hlavnú budovu. Modulom je v tomto prípade okno, buď to menšie, alebo väčšie s dvojnásobnou veľkosťou (M), alebo ich kombinácia, ktorá vytvorí okno ochodze (A). Pri skúmaní pomerov zistíme, že v pravouhlom trojuholníku zostrojenom na priečelí je prepona dvakrát tak veľká ako jeho menšia strana. To isté platí pre oba obdĺžniky, ktoré vzniknú rozpolením spodnej časti priečelia. Najzaujímavejšie však je, že takýto trojuholník nájdeme aj vo väčšom z modulových okien. Znamená to, že čelná fasáda je vlastne niekoľkonásobná zväčšenina modulu. V tejto stavbe by sa našli aj rôzne iné súvislosti, napríklad výška stĺpu prvého podlažia sa rovná výške dvoch modulov postavených na seba, atď.

Severné krídlo budovy Centrotexu, Zdeňek Plesník, 1969

A takto by som vedel pokračovať pri mnohých ďalších budovách, a nielen pri ich priečeliach, ale napríklad aj pôdorysoch. Premyslené spracovanie pomerov, modulov a náväznosť jednotlivých prvkov je základom kompozície, Verím, že po prečítaní tohto príspevku sa občas pristavíte pri nejakej budove a trošku aj o nej popremýšľate trochu iným spôsobom, ako na aký ste zvyknutí.

To je na dnes odomňa všetko, teším sa na vás v ďalšom príspevku.